Veľmocenský diktát alebo vedecký problém? 

Rokovania o hraniciach Československa  v  prvej fáze mierovej konferencie v Paríži  roku 1919

© Bohumila Ferenčuhová

Neviem, či sa stalo vedome alebo náhodou, že dnešná konferencia sa začína 11. novembra, v deň, ktorý je každoročne vo Francúzsku, Belgicku a Kanade štátnym sviatkom. V tomto roku je výročie podpísania prímeria po prvej svetovej vojne v Compiegneskom lese okrúhle: od kapitulácie Nemecka uplynulo presne osemdesiat rokov. Prímerie malo ďaleko od mieru a dalo by sa azda povedať, že nielen roky 1918/19, ale hádam až do roku 1923 boli dobou búrlivou a nestabilnou, predstavujúcou pre stredoeurópske národy križovatku dejín. Je do určitej miery paradoxom, že z rozvratu strednej Európy historici vinia nie prvú svetovú vojnu, ale práve Versailleské mierové zmluvy, ktoré sa pokúsili o nové mierové usporiadanie strednej Európy. Celý prúd súčasného politického myslenia hľadá korene druhej svetovej vojny práve v nedostatkoch mierových zmlúv, v ich tvrdosti voči porazeným (najmä Nemecku a Maďarsku), v tom, že neboli mierovou cestou v predstihu revidované. Rovnako nosná je však aj opačná hypotéza: slabosť mierových zmlúv vyplýva z nedostatočného odhodlania brániť ich. Spojené štáty ich neratifikovali, Veľká Británia nerealisticky hodnotila mocenskú pozíciu Francúzska a jej stredoeurópskych spojencov, ktorí boli v očiach jej politikov omnoho menej dôležití ako spokojnosť vyspelého a kultúrneho Nemecka. Nebudem rozvádzať argumentáciu v prospech ani prvej ani druhej hypotézy a obmedzím sa na niekoľko poznámok o filozofii a metodike príprav mierových zmlúv, a to najmä so zreteľom na hranice Československa.

Vieme, že okrem hlavných  rozhodujúcich orgánov mierovej konferencie, ktorými bola Rada desiatich (premiérov a ministrov zahraničných vecí) a Rada štyroch (hláv štátov alebo premiérov) hlavných spojeneckých a združených veľmocí  - USA, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska), pracovali na konferencii delegácie menších spojeneckých štátov a okrem nich teritoriálne a iné komisie a subkomisie, ako aj experti a poradcovia. Medzi nimi bolo aj množstvo univerzitných profesorov a vedcov. Americkí sa sústredili v Inquiry, britskí v  Political Intelligence Department vo Foreign  Office, ¹ francúzski v Comité d´Etudes (Študijný výbor). Akým spôsobom argumentovali, čo odporúčali politikom a do akej miery boli ich názory rešpektované? Boli kompetentnejší a nezávislejší ako politici? Pokúsime sa odpovedať na tieto otázky jednak na základe publikovaných, ale zriedkavo dostupných a preto vzácnych materiálov  francúzskeho Comité d´Etudes ², jednak na základe neredigovaných stenogramov rokovaní Komisie pre československé záležitosti (Commission des Affaires tchécoslovaques), zloženej zo zástupcov štyroch veľmocí, tak ako sa zachovali v pozostalosti André Tardieua.³ Tieto stenogramy sú podrobnejšie ako zápisnice, ktoré boli publikované v Dokumentoch parížskej mierovej konferencie.

  1. Problematika Československa v Comité d´Etudes

Uvedené študijné zoskupenie vzniklo počas prvej svetovej vojny v súlade so želaním najvyšších politických kruhov. Už roku 1915 požiadal prezident republiky Raymond Poincaré Charlesa Benoista ,⁴ profesora na Ecole des sciences politiques (Škole politických vied), aby inicioval historické a geografické štúdium, ktoré by uľahčilo stanovenie mierových podmienok pre prípad vojnového víťazstva Dohody. Neistá situácia na frontoch načas oddialila vznik Študijného výboru. V januári 1917 rovnakú žiadosť vyslovil predseda vlády a minister zahraničných vecí Aristide Briand v súvislosti s formulovaním francúzskych vojnových cieľov, na ktorom jeho spolupracovníci Jules Cambon a Philippe Berthellot pracovali pri príprave rokovaní Paula Cambona v Londýne a P. Doumergua v Petrohrade. Študijný výbor sa začal stretávať raz do týždňa od konca februára 1917.  Briandova demisia 17.3.1917 prácu výboru neprerušila a štúdium budúcich mierových podmienok v jeho rámci pokračovalo až do roku 1919.⁵ Výbor bol zložený  z profesorov Sorbony, prestížnej Ecole normale supérieure, prednášateľov  College de France a hlavné slovo v ňom mali historici a geografi. Okrem spomenutého Benoista sem chodieval  Alphonse Aulard, Ernest Lavisse, Emile Bourgeois, geografi Emmanuel de Martonne, Lucien Gallois, Albert Demangeon, historici-geografi Louis-Eisenmann a Charles Seignobos, lingvisti Antoine Meillet a Emile Haumant. Mnohí z nich boli odborníkmi na problematiku Balkánu a strednej Európy. Patril k nim aj na Slovensku známy historik Ernest Denis a ďalší vedci. Strednú Európu poznali nielen zo štúdia, ale  vďaka početným cestám aj z vlastnej empírie.  

Študijný výbor publikoval svoje prvé práce na jar 1918, ale jeho činnosť sa zintenzívnila najmä po uzavretí prímeria. Materiály vyšli jednak vo forme máp, ktoré vydala armáda⁶ , jednak vo forme tridsiatich expozé k jednotlivým problémom (okrem iného - Talianske požiadavky, Východná hranica Belgického kráľovstva, Židovská otázka v historickom Poľsku, Politická nezávislosť a možné hranice Albánska, atď), ktoré často sprevádzali štatistické údaje.⁷ Materiály boli analytické, nezjednodušovali problémy a nehľadali konečné riešenia. Dôsledne zmapovali kontroverzné nároky stredoeurópskych krajín - okrem iného Poľska a Československa, problematiku Jadranského pobrežia, Banátu., atď. Ponechávali priestor alternatívam, neprejudikovali rozhodnutia, často sa obmedzili skôr na metodický návrh zásad a postupov ako riešiť problémy. Napríklad J-E. Pichon, bývalý lektor francúzštiny na Karlovej univerzite v Prahe, ktorý úzko spolupracoval s Československou národnou radou v Paríži,⁸ vypracoval pre Comité d´études materiál o problematike sčítania obyvateľstva Rakúsko-Uhorska a o nepresnosti jeho oficiálnych štatistík týkajúcich sa národností. Referoval o ňom na zasadnutí 10. decembra  1918 a na záver zdôraznil, že pri štúdiu národnostného zloženia monarchie treba oficiálne štatistiky používať veľmi opatrne. Štatistik, geograf a kartograf E. de Martonne mu však oponoval. Podľa jeho názoru aj oficiálne štatistiky dostatočne argumentujú v prospech práv národov a predstavujú najpresnejší dokument, aký je v danej oblasti k dispozícii. Ak by sa príliš zdôrazňovala ich nedôveryhodnosť, nedalo by sa stavať na ničom. Upozornil tiež na rôzne metódy umožňujúce spresnenia a priblíženie sa k realite. Zasadnutie sa zhodlo na všeobecnom závere, že „treba údaje zvažovať a myslieť na to, že percento národností iných ako Nemci a Maďari môže byť nižšie ako skutočnosť; potom však možno prijať rakúske a maďarské štatistiky ako základ štúdia.⁹ 7. marca 1919 prednášal  J.-E. Pichon na tému Hranice československého štátu. Bolo to o mesiac neskôr, ako Československo poslalo sekretariátu mierovej konferencie 11 memoránd s územnými požiadavkami. 

Pichon zdôraznil, že teritoriálne nároky, čím rozumel právo na samostatný štát, sa opierajú o tri zásady: historické právo, národnostný princíp a právo na život v nezávislosti - v zmysle bezpečnosti a hospodárskej nezávislosti. Podľa Pichona štát by mal byť síce z etnickej stránky čo najhomogénnejší , čo však neznamená, že jeho hranice sa musia stotožňovať s jazykovými hranicami, ktoré sa počas storočí menili rovnako ako politické hranice. Dôležitejšie je, aby nový alebo obnovený štát bol životaschopný, dokázal čeliť vonkajšiemu nebezpečenstvu a zaopatriť si na vlastnom území alebo bez problémov v zahraničí všetko, čo potrebuje. Vyjadril podporu všetkým československým požiadavkám vrátane požadovaných drobných rektifikácií hraníc, pripojenia celého Tešínskeho Sliezska a koridoru s Juhosláviou. Pokiaľ ide o hranice s Maďarskom nevyslovil sa o konkrétnej línii, ale hlavný tok Dunaja od Bratislavy po Komárno, ktorý bol tepnou života v Podunajsku, považoval za nevyhnutný z hľadiska hospodárstva a komunikácií. ČSR má mať dosť síl nielen na prežitie, ale aj na to, aby bola prekážkou proti nemeckej expanzii na východ. Pichon analyzoval vo svojej rozprave problematiku Čiech, Moravy a Slovenska vo zvláštnych podkapitolách, slovenskú problematiku poznal dobre aj vďaka spolupráci so Štefanom Osuským. O Slovákoch hovoril ako o „bratoch Čechov, tak ako sú nimi aj Moravania“. Teda netvrdil, že na Slovensku žije československý národ.  

O „československom“ národe sa netradične vyjadril v štúdiách o hraniciach Slovenska aj francúzsky geograf Jacques Ancel, ktorý bol presvedčený o tom, že mierové zmluvy po prvej svetovej vojne vznikli na základe expertíz zemepiscov, historikov, právnikov  a ekonómov, ktorí pracovali svedomite a usilovali sa o objektívne posúdenie neľahkých problémov. Tvrdil, že im nešlo o nájdenie presnej hraničnej línie v zmysle nemeckej spravodlivej a prirodzenej hranice „die echte Grenze“ ; vo vymedzovaní „der deutscher Kulturboden“, pôdy nemeckej civilizácie, dokonca  videli utajenú snahu o podmanenie „Mitteleuropy“. Francúzska politická geografia si väčšmi všímala utváranie národov v 19. storočí. Vychádzala pri tom z humánnej geografie, ktorá skúma rozličné spôsoby života a životné podmienky obyvateľstva priaznivo pôsobiace na zjednocovanie rozptýlených skupín. Proces utvárania národa Ancel ilustroval na príklade Francúzska: zmeny v pozemkovom vlastníctve po Revolúcii 1789 viedli k demokratizácii, vedľa šľachty a tradičného meštianstva vzniká kapitalistický svet,  svet mestských robotníkov do seba vťahuje roľnícke komunity z vidieka a spoločne poznamenávajú mestský život. Medzi týmito rôznymi spôsobmi života musí pomaly vzniknúť rovnováha, rozdiely sa stierajú a napriek parlamentným šarvátkam vzniká spoločenská stabilita. Vzniká národ ako „harmonická kombinácia rozličných spôsobov života“ ¹⁰ V strednej Európe vznikli najprv „romantické národy“, ktoré pestovali jazyk, literatúru, vedu. Atraktívny prvok v nich predstavoval malý pozemkový vlastník a jemu blízka malá mestská buržoázia a inteligencia. Vďaka spoločnému jazyku sa upevnilo kompaktné jadro. Prišiel rad na teritoriálne revolúcie, ktoré zvíťazili neskoro a naraz - roku 1918. Až potom to politici zaznamenali do medzinárodných zmlúv. Vývoj pokračoval sociálnou revolúciou, mesto slúži vidieku ako továreň a trh a dochádza k ich zblíženiu. Prostredníctvom škôl prístupných aj pre menšiny národy získali mladú generáciu, ktorá prijala nový štát za vlastný. Vznikla tak rovnováha medzi Nížinou a Horou. 

Podľa Ancela hranice v strednej Európe nevznikli na základe povrchných strategických a hospodárskych úvah, ale na základe toho, že sa do jedného celku harmonicky spojili časti, ktoré k sebe patria. „Napríklad hornaté Slovensko, ako každá podobná krajina má komunikácie, ktoré smerujú od úpätia do vrchov. Tak na úpätiach slovenského masívu je určitý počet dolín, ktoré sa klonia k Dunaju často v smere východ-západ, tak ako v Poiplí alebo na Hornej Tise, a v tých údoliach vedú komunikácie “.¹¹ Trianonskú mierovú zmluvu vysvetľoval ako dôsledok národných hnutí 19. storočia a rozloženia Uhorska na prirodzené regióny. Zároveň zdôrazňoval, že veľmi zložitá problematika hraníc Maďarska so Slovenskom, Rumunskom a Chorvátskom sa študovala v prípravných komisiách mierovej konferencie mimoriadne podrobne a starostlivo tak so zreteľom na národnostné zloženie obyvateľstva, ako na hospodárstvo a geografiu. Slovensko poznal z autopsie a z prác Štefana Janšáka. Aj po rokoch trval na tom, že Trianonská hranica bola dobrá a prístup k Dunaju mal veľký efekt tak pre hornaté Slovensko, ako aj pre medzinárodný obchod. Konštatoval, že Slovensko sa stalo národom, ale zároveň mu to neprekážalo, aby napriek civilizačným, hospodárskym, jazykovým rozdielom a rozdielnej mentalite nehovoril aj o československom národe, do ktorého podľa neho patrili aj všetky jazykové, etnické a náboženské menšiny, ktoré s ním žili v jednom štáte.¹²

 2.   Quai d´Orsay a hranice Československa po uzavretí prímeria.

Hoci Francúzsko a ďalšie veľmoci uznali v júni - septembri 1918 Československú národnú radu ako vojenského spojenca, rýchly rozpad habsburskej monarchie ich prekvapil. Prímerie, ktoré Dohoda podpísala 3.11.1918 v Padove sa týkalo celého Rakúsko-Uhorska. Od 4.11.1918 malo Československo  svojho zástupcu na dohodových rokovaniach o prímerí, kde sa uvažovalo o rýchlom presune armády Francheta d´Esperey do Čiech, aby tak mohla z východu ohroziť Bavorsko a prinútila Nemecko kapitulovať. Na týchto rokovaniach E. Beneš tvrdil, že Národná rada vládne nielen v Čechách, ale aj na väčšej časti slovenského územia. ¹³ 6.11.1918 oboznámil predsedu francúzskej vlády a ministra vojny Georgesa Clemenceaua vo zvláštnom memorande s tým, že monarchia sa rozpadla, každý sa stará o seba, iba Čechoslováci, Poliaci a Juhoslavania udržiavajú kontakty. Považoval za potrebné, aby dohodové vojská (francúzske a talianske) zabezpečili spojenie Terstu s Bratislavou a žiadal, aby  československé légie z Francúzska a Talianska boli poslané na územie republiky, kde mali obsadiť nasledovné strategické body: 1. Pohraničné územia s Nemeckom, 2. Bratislavu, 3. Komárno, 4. Ostrihom, 5. Vacov, 6. Rimavskú Sobotu, 7. Košice, 8. Čop, 9. Marmaroš Siget,  10. Prešov, 11. Ostravu, 12. Bohumín, 13. Tešín.¹⁴ Pri obsadzovaní týchto bodov, ktoré naznačujú šírku ambícií, Československo hodlalo postupovať ako uznaný dohodový spojenec a chápalo to ako realizáciu  Padovského prímeria.  

Ani kráľovské Maďarsko, ani ľudové Maďarsko grófa Károlyiho Padovské prímerie nepovažovalo za záväzné a pokúsilo sa o samostatnú dohodu o prímerí, o ktorej  začal rokovať Franchet d´Esperey s M. Károlyim 5.novembra, teda pred kapituláciou Nemecka. Dohodu o prímerí  podpísal 13. novembra 1918 vojvoda Mišić a generál Henrys, za Maďarsko delegát maďarskej vlády Béla Linder. Henrys zostal presvedčeným zástancom svojho diela a v tomto zmysle vplýval aj na generála Vixa, vedúceho spojeneckej vojenskej misie v Budapešti. V XVII. bode tejto dohody sa písalo: „Les Alliés n´interviendront pas dans l´administration intérieure de l´Etat hongrois.“  (Spojenci nebudú zasahovať do vnútornej správy Maďarského štátu.)  Maďarský štát už nebol Uhorskom, ale jeho hranice ani zďaleka neboli jasné. Navyše spojenci získali právo vojensky obsadiť každú lokalitu, ktorú určí hlavný veliteľ spojeneckých vojsk. Ďalší postup grófa Károlyiho svedčí o tom, že sa rozhodol rezignovať na Chorvátsko a Slavóniu a bojovať za udržanie Sedmohradska a najmä Slovenska. 

Z pohľadu Slovenska sa zdá, že vyjadrenie Dohody o slovensko-maďarskej demarkačnej línii prišlo veľmi neskoro. Na príprave mierových podmienok v strednej Európe sa však začalo pracovať ihneď po kapitulácii Nemecka. Už 15. novembra poslalo Ministerstvo zahraničných vecí Francúzska list ďalším ministerstvám a verejným inštitúciám, v ktorom sa písalo: „ Po vykonaní klauzúl prímeria s Bulharskom, Tureckom, Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom spojenci budú študovať predbežné podmienky mieru (les préliminaires de Paix).“ Požiadalo ich preto, aby predsedníctvu vlády, ministrovi vojny, ako aj oddeleniu Direction politique na Quai d´Orsay posielali študijné materiály so stručným a jasným záverom, aby sa mohla dokumentácia k tomuto predmetu doplniť. Prostredníctvom generála Le Ronda, ktorý si tak vlastne vyžiadal podklady od zástupcov Československa,  sa doslovné znenie listu dostalo aj Benešovi a do Parížskeho archívu AMZV v Prahe.¹⁵  O belehradskom prímerí, ktoré Quai d´Orsay hodnotil ako lokálny doplnok k všeobecnému prímeriu s habsburskou monarchiou, sa tu nepísalo nič. V ten istý deň Georges Clemenceau napísal v odpovedi Benešovi na blahoželanie k podpísaniu prímeria Nemeckom, že Francúzsko si považuje za česť, že prospelo vzniku Československej republiky a bude s ňou v budúcnosti priateľsky spolupracovať. ¹⁶  Vojenská situácia a vnútorné napätie v Bulharsku, Transylvánii, Banáte, na Ukrajine a v Maďarsku, ako aj zlé fungovanie železníc  ho však viedli k tomu, že rozhodne odmietol poslať francúzske jednotky na Slovensko, napriek tomu, že minister zahraničných vecí Stephen Pichon Benešove žiadosti podporoval. 

Vzhľadom na to, že medzi vládami  v Prahe a Budapešti vznikol teritoriálny spor, Clemenceau požiadal 26. novembra Pichona o upresnenie, čo si o maďarsko-československej hranici myslia ostatné dohodové mocnosti.¹⁷  Po ujasnení si základných otázok francúzska diplomacia začala aj na medzinárodnom fóre s ofenzívou  v prospech spojeneckého Československa, pričom zdôraznila, že  Károlyiho vláda nie je medzinárodne uznaná a snaží sa zbaviť Maďarsko zodpovednosti za vojnu a za utláčanie nemaďarských národov.¹⁸ Záležitosť Slovenska bola čiastočne rozhodnutá 19. decembra 1918, keď Clemenceau oznámil vrchnému veliteľovi východných armád Franchetovi d´Esperey  informáciu Ministerstva zahraničných vecí Francúzska, že „Primo -„Historické hranice Slovenska požadované česko-slovenskou republikou sú nasledovné: a) Západné a severné hranice sa zhodujú s hranicami súčasného Uhorska („Hongrie). b) Južné hranice sledujú Dunaj až po rieku Ipeľ, potom tok Ipľa až po mesto Rimavská Sobota,  potom rovnú líniu od Západu na východ až po rieku Uh. c) Východné hranice sa zhodujú s tokom Uhu až po hranice s Haličou. Secundo.- Definitívne hranice budú môcť byť určené až po dohode medzi spojencami na mierovej konferencii.“ ¹⁹  

Táto línia nebola výsledkom dohodového diktátu, ale úporného Benešovho úsilia v Paríži, naliehania pražskej vlády a odhodlania V.Šrobára a časti slovenského obyvateľstva nevrátiť sa do Uhorska. Zároveň sa o hraniciach česko-slovenského štátu rokovalo aj na Quai d´Orsay, ktorý kompletizoval materiály týkajúce sa mierového usporiadania. Vo fonde André Tardieua, ktorý patril na mierovej konferencii k vplyvným politikom, sa zachovalo niekoľko materiálov o prerokúvaní hraníc Československa z obdobia od novembra  1918 do konca januára 1919. Nesignovaný tridsaťsedemstránkový strojopis z 20. novembra 1918 analyzuje „Les limites, au point de vue ethnographique de l´Etat tchéco-slovaque.“ Autor sa usiluje o vedeckú nestrannosť a využíva výsledky bádania francúzskych slavistov L. Legera a E. Denisa, etnografickú prácu Bertranda Auerbacha,  francúzsky preklad knihy Lubora Niederleho, ale aj nemecky písané publikácie od Britholtza,  Lipperta, Wenczelidesa alebo francúzsky text zrejme maďarskej práce o Uhorsku (R. Gonnard: La Hongrie au XXe siecle.) Rozbor venuje pozornosť štyrom „českým provinciám“: Čechám, Morave, rakúskemu Sliezsku a uhorskému Slovensku. Konštatuje, že z etnografického hľadiska sa ako národ konsolidovali Česi, ktorí sú v opozícii a na postupe voči kompaktnému nemeckému obyvateľstvu v pohraničí. Morava je pestrejšia a slovanské obyvateľstvo sa tu ešte neprestalo deliť na kmene Horňákov, Hanákov, Valachov a Slovákov. Rakúske Sliezsko je nemecko-poľské s českou menšinou pri Frenštáte. 

Uhorských Slovákov charakterizuje ako vrchárov, ale nezabúda ani na ostrovy na Dolnej Zemi, na moravských Slovákov, ktorí sa počešťujú a na vysťahovalcov v Amerike. Nezmieňuje sa o spisovnej slovenčine, ale uvádza, že Slováci hovoria troma hlavnými nárečiami. Neuspokojuje ho definícia, že „Slováci sú Česi, ktorí žijú v Uhorsku“,  tak ako to tvrdia niektorí obyvatelia Čiech. Upravuje ju na „jedinú vedecky presnú definíciu slovenskej národnosti: Slováci sú české kmene, ktoré sa pred dvanástimi storočiami oddelili od ostatných českých kmeňov, aby sa usadili v Uhorsku.“ Odlíšili sa od nich vďaka inému bydlisku, kde sa pomiešali s Maďarmi, Sasmi a Rusínmi, o čom svedčia ich dialekty, zachovanie starobylých mravov a krojov. Ich centrom je Trenčín, Orava, Liptov, Nitra a Zvolen, na východe sa prelínajú s Rusínmi, na západe ich osídlenie presahuje do Zalitavska. Pokiaľ ide o etnografické ohraničenie slovenských regiónov možno ho vymedziť Uhom, línia ide ďalej na sever od Nového Mesta pod Šiatrom, prechádza cez Košice, potom južne od Rožňavy a Rimavskej Soboty, pri Lučenci sa dotýka Ipľa, sleduje jeho tok na severnej strane,  prechádza cez Levice a Nitru, ktorá je v slovenskom kraji, smeruje k Novým Zámkom, prechádza cez Váh pri Galante, obracia sa k Prešporku, ale severne od tohoto mesta opäť vystupuje k Morave.²⁰ V  tejto súvislosti nechceme hodnotiť úroveň vedeckého poznania strednej Európy vo Francúzsku roku 1918, ani uvažovať o tom, kto a za akými cieľmi tento etnografický materiál predložil ministerstvu zahraničných vecí. Podstatné je, že tí, čo rozhodovali o hraniciach vedeli o etnickej pestrosti rodiaceho sa česko-slovenského štátu a ďalej to, že k maximalistickým československým požiadavkám, ktoré Beneš naznačil 6. novembra v spomenutej nóte Clemenceauovi, pribudla minimalistická etnická hranica, nie vzdialená od línie, ktorú Milan Hodža pod tlakom okolností a generála Vixa dohodol o mesiac neskôr -7. decembra v Budapešti s maďarským ministrom vojny Albertom Barthom.²¹  

Etnické hranice sa nestali základom územia Česko-Slovenskej republiky. Dôležitejší materiál  prerokoval André Tardieu na nedatovanej schôdzi s generálom Le Rondom a Degrandom, pracovníkom Direction politique na Quai d´Orsay, ktorý s Benešom spolupracoval na príprave uznania v rokoch 1917 - 1918. Na stretnutí sa tiež zúčastnil Louis Aubert z ministerstva zahraničných vecí a traja vedci, ktorí pracovali v Comité d´Etudes: Denis, Haumant a de Martonne.²²  Vysvetľuje to dobrú znalosť a podporu československých nárokov, ale aj úsilie o ich  kritické hodnotenie. Pri vytýčení hraníc Česko-Slovenska  (Tchéco-Slovaquie) sa malo vychádzať z troch základných princípov:

1. V záujme Dohody a najmä Francúzska má byť Česko-Slovensko, ktoré hraničí so Saskom, Bavorskom, Rakúskom a Maďarskom, silným štátom.
2. V budúcom Česko-Slovensku sa budú prejavovať 2 zdroje slabosti. Prvý spočíva v jeho predĺženom tvare a nesúrodých regiónoch, ktoré nie sú dostatočne komunikačne prepojené. Druhý vo veľkom počte cudzorodých prvkov (myslia sa národnostné menšiny).
3. Česko-Slovensku teda chýba geografická jednota a etnická homogénnosť a na troch pätinách  hraníc sú jeho nepriatelia. Na prekonanie tohoto stavu treba Česko-Slovensku zabezpečiť komunikácie so spojeneckými národmi v strednej Európe, s Francúzskom a západnými mocnosťami. Vyplýva z toho dôležitosť jeho dohody s Juhosláviou (otázka koridoru), s Rumunskom (otázka uhorských Rusínov) a Poľskom (otázka Tešínska.).

Týmto princípom, podľa autora materiálu, československé požiadavky zodpovedajú. Stručne ich sumarizuje aj s nárokmi na malé rektifikácie hraníc v Kladsku a Ratiborsku a ich prípadnú výmenu za čisto nemecké Chebsko, pričom by však chebský železničný uzol zostal v Česko-Slovensku. Zachovaná by zostala aj česko-rakúska historická hranica, až na úpravu v prospech ČSR na južnej Morave. Úvahy o úpravách v Lužici mu pripadajú neopodstatnené, i keď vie o podpore Lužických Srbov Čechmi. Pokiaľ ide o severnú hranicu podporuje české nároky na väčšiu časť Tešínska a na podstatnú časť uhoľnej panvy. Svoj názor na Tešínsko podopiera hospodárskym argumentom: Poľsko potrebuje menej energetických surovín, pretože má haličskú ropu a aj bez tešínskeho uhlia produkuje viac uhlia na jedného obyvateľa ako Československo s Tešínskom (1,5 t proti 1,048 t). Ani na Orave a Spiši sa mu poľské nároky nezdajú oprávnené. Vidí v nich snahu o strategicky ofenzívnu hranicu a pokus Poľska o ovládnutie horných tokov Oravy a Popradu a otvorenie cesty do Dunajskej panvy. Celkom vážne a bez námietok sa rozoberá možnosť koridoru s Juhosláviou, ktorý by politicky  oddeľoval Rakúsko od Maďarska. Bol by  200 km dlhý a 80 km široký, viedla by tade železnica z Bratislavy do Veľkej Kaniže, ktorá zaručí českému priemyslu možnosti exportu výrobkov cez Terst, bude prepojená v Bratislave so železnicou Gdansk - Bratislava. Autor konštatuje, že táto myšlienka je drahá najmä T.G.Masarykovi, ktorý chce, aby „česká kultúra prišla na pomoc menej vyspelej juhoslovanskej kultúre. ... Juhoslovania budú potrebovať českých profesorov, inžinierov a lekárov.“ ²³  

Pokiaľ ide o hranicu s Maďarskom Československo žiada, aby prešla cez Dunaj na juhu od Komárna, čo autor považuje za neprijateľné, lebo také predmostie by svedčilo o agresívnych úmysloch. Vo Vacove by sa mala hranica vzdialiť od Dunaja a ísť po hrebeni Bukových hôr. Viedla by prechodnou oblasťou medzi vrchmi a rovinou, kde sa Slováci „utiahli pred maďarským útlakom do hôr“. Z hospodárskeho hľadiska by Slovensku zabezpečila Dunaj a obsiahla by aj Salgotarjánsku hnedouhoľnú panvu, z vojenského železnicu zo Šiah cez Lučenec do Košíc a Humenného. K Československu by mohla patriť „Uhorská Rus“ pod podmienkou samosprávy. Na jednej strane by to zdôraznilo paradoxne predĺžený tvar štátu, na druhej by zabezpečilo Československu 160 kilometrov dlhú hranicu s Rumunskom a priame spojenie Prahy s Bukurešťou. O presnej hraničnej línii sa tu ešte nepíše.²⁴ Na základe rozobratého dokumentu a tajných nót, ktoré vypracoval Generál Le Rond o hospodárskych väzbách Československa, dopravných komunikáciách a produktoch (9.1.1919) a o hraniciach medzi Československom a Nemeckom (18.1.1919) možno konštatovať, že Československo prekonzultovalo na Quai d´Orsay ešte pred prvým vystúpením E. Beneša v Rade desiatich svoje územné nároky a oprávnene mohlo očakávať, že časť francúzskych diplomatických a vojenských kruhov podporí aj jeho maximalistické nároky. ²⁵ Francúzske vojenské kruhy boli podrobne informované o línii maximalistických nárokov Československa voči Maďarsku a konštatovali, že sú motivované hospodársky (snaha pričleniť Sálgotarján) a komunikačne - oprávnené sa im zdali požiadavky na železnicu Šahy,  Lučenec, Sajoszentpeter, Košice, Humenné. Zároveň upozorňovali aj na to,  že uspokojenie týchto nárokov do značnej miery obetuje etnické práva Maďarov. Požadovaný železničný uzol Miškovec a jeho okolie boli totiž skoro čisto maďarské.²⁶

  3. Komisia pre československé záležitosti

O parížskych mierových rokovaniach a versailleskej, saint-germainskej a trianonskej mierovej zmluve existuje rozsiahla historická literatúra. Napriek tomu sa u nás často akcentuje neznalosť strednej Európy zo strany západných politikov, poprípade sa akcentujú ich skryté a rozporné veľmocenské záujmy. Pri každom diplomatickom rokovaní sa v dokumentoch skrýva aj to „nevypovedané“. Pred nami však stojí úloha analyzovať v prvom rade konkrétne formulované názory o nových štátoch v strednej Európe a ich hraniciach.

Československé požiadavky ústne prezentoval na zasadnutí Rady desiatich  5. februára 1919  Eduard Beneš sprevádzaný predsedom československej delegácie Karlom  Kramářom. Sprievodné slová boli umiernené, písomné požiadavky, ktoré dostal sekretariát mierovej konferencie v 11 memorandách obsahovo zodpovedali vyššie uvedeným materiálom a pokiaľ išlo o koridor s Juhosláviou, južnú hranicu Slovenska a Podkarpatskú Rus, boli maximalistické. ²⁷ Československo žiadalo, aby hranica s Maďarskom išla po Dunaji, potom skoro rovno na východ po vrcholoch Bukových hôr a Matry len máličko severnejšie od Vacova, pričom by Slovensku patril aj Miškovec a skoro celá Tokajská oblasť, mimo mesta Tokay. Občas sa v literatúre zdôrazňuje, že sa tak stalo pod vplyvom Karla Kramářa, ktorý po dohode s Benešom presadzoval na mierových rokovaniach maximalistické požiadavky, od ktorých potom mohol československý minister zahraničných vecí takticky odstúpiť. Postup československých vojsk na tzv. druhú demarkačnú líniu koncom apríla 1919 však svedčí o tom, že nároky neboli celkom platonické. Podľa najnovšej práce M. Hronského zástupcovia Slovenska v československej delegácii na mierovej konferencii ( J. Škultéty, I. Hrušovský, M. Blaha, V. Černo, H. Turcerová) až na Š. Osuského a sčasti F. Houdka, nemali možnosť zohrať v Paríži významnejšiu úlohu a až na posledných dvoch sa do vlasti vrátili už koncom marca 1919 ²⁸  Pravdepodobne nevypracovali ani memorandum č. 5  nazvané La Slovaquie, le territoire revendiqué en Slovaquie.  Koho však mal Masaryk na mysli, keď Benešovi napísal: „Požadavky magyarského teritoria Kramář a Slováci přepínají. Pozor!“(5. 1. 1919)²⁹

Podobne ako po prezentácii rumunských  územných nárokov pred Radou desiatich a po konflikte medzi Československom a Poľskom v Tešínsku, aj 5. 2. 1919 sa Rada desiatich rozhodla zriadiť zvláštnu komisiu expertov - Commission des affaires tchécoslovaques, ktorá mala preskúmať teritoriálne nároky Československa. Prvý raz sa stretla 27. februára a zasadala celkom 10 krát. Posledné zasadnutie sa konalo 5. mája 1919. Komisii predsedal francúzsky diplomat Jules Cambon, ktorý bol aj predsedom Komisie pre poľské záležitosti; ďalším francúzskym delegátom bol Jules Laroche.. Spojené štáty v nej zastupoval profesor Charles Seymour a M. A. Dulles,  Veľkú Britániu Joseph Cook a Harold Nicolson a Taliansko Salvaggo Raggi a diplomat Stranieri. Na rokovania boli prizývaní aj ďalší zástupcovia a experti hlavných spojeneckých a združených veľmocí. Pozornosť si zaslúži častá prítomnosť už spomenutého francúzskeho generála a zemepisca Le Ronda;  predsedal totiž zvláštnej podkomisii, o zriadení ktorej rozhodla 28.2.1919  komisia pre československé záležitosti a poverila ju detailným zakreslením navrhovanej hraničnej línie do máp.

Mimoriadne zaujímavé sú dve prvé zasadnutia komisie 27.a 28.2.1919, pretože sa na nich rozhodlo o základných záležitostiach Československa:  zachovaní  administratívnych hraníc Čiech a Moravy ako základu hraníc ČSR, schválilo sa spojenie českých krajín, Slovenska a Podkarpatskej Rusi do jedného celku, načrtlo rozdelenie tešínskeho Sliezska medzi Československo a Poľsko, predmetom rokovaní bola dokonca aj filozofia a základ legislatívneho usporiadania menšinových záležitostí.  O práve národov na sebaurčenie sa na nich v podstate nehovorilo. Podľa predsedu komisie Cambona Československo ako štát ešte neexistovalo a práve víťazné veľmoci mu mali prideliť územie porazeného Rakúsko-Uhorska. Po rozpade monarchie sa tohoto územia malo vzdať v prospech veľmocí Rakúsko a Maďarsko.  Všetci členovia komisie dostali od československej delegácie spomenutých 11 memoránd s územnými požiadavkami, ktoré sa však nestali podkladom pre ďalšie rokovania Memorandá totiž neboli kategorické, veľmociam sa v nich predkladala len určitá možnosť riešenia. Väčšiu váhu malo Benešovo a Kramářovo predchádzajúce ústne prezentovanie československých nárokov v Rade desiatich; v komisii to bolo zasa expozé, ktoré o územných nárokoch ČSR vypracoval druhý francúzsky delegát Jules Laroche. Hneď na začiatku svojho vystúpenia uviedol, že najdelikátnejšou otázkou bola požadovaná rektifikácia hraníc, respektíve výmena menších území Čiech a Nemecka v západnom a severnom pohraničí, cieľom ktorej bolo zníženie počtu nemeckého obyvateľstva v Čechách, ktoré však nemohlo zásadným spôsobom riešiť otázku nemeckej menšiny v ČSR. Naopak, prinieslo by to poškodenie prirodzenej hranice, akých je v Európe málo a ktorá má pre Čechy zásadný význam. Zástupcovia všetkých veľmocí sa zhodli v tom, že hospodárske, geografické a napokon aj strategické dôvody  pri stanovení hraníc majú dostať prioritu pred „etnografickým“ (čiže národnostným) zreteľom. 

  Pojmu „historické“ hranice sa vyhýbali v tom zmysle, že v rôznych obdobiach mali krajiny rôzne teritórium a historické argumenty často zakrývali snahu o rozšírenie územia. Z tohoto hľadiska mali české úvahy o pripojení Lužice alebo jej časti malú nádej na úspech a slovanskosť lužických Srbov sa do úvahy nebrala vôbec. Naopak, zelenú by boli dostali požiadavky na administratívnu hranicu Čiech, Moravy a pravdepodobne aj tešínskeho Sliezska, keby sa boli vyslovili jasne a nepredchádzali im lokálne dohody o delení územia, ktorých sa chytilo Poľsko. Skrátka národnostná koncepcia, ktorá dominovala u T.G.Masaryka bola celkom iná ako metódy riešenia problému na mierovej konferencii. Existencia veľmi početnej nemeckej menšiny v českých krajinách a.menšej na Slovensku nebola pre rokujúcich dohodových diplomatov nijakým tajomstvom. Zástupcu USA Ch. Seymoura trápila najmä preto, že sa obával o stabilitu ČSR a o to, že ČSR nedokáže takú početnú menšinu asimilovať. Talian Salvaggo Raggi zasa uvažoval o tom, že prítomnosť českých Nemcov  ovplyvní zahraničnopolitickú orientáciu ČSR a bude mať nepriaznivý vplyv na jej spoluprácu s Dohodou: namiesto vlastného spojenca alebo neutrálnej krajiny  by tu mohla nájsť štát spriatelený s Nemeckom.  Laroche podobné obavy pokladal za neopodstatnené a navrhoval, aby sa menšinová problematika riešila legislatívne, podobne ako po francúzsko-pruskej vojne roku 1870, keď obyvatelia Alsaska-Lotrinska dostali právo na opciu. Podobnú zákonnú úpravu chápal ako prostriedok na zníženie vplyvu germanizmu v ČSR. Na jej základe by sa československí občania žijúci mimo územia republiky mohli opäť usadiť v starej vlasti a rovnaké právo na optovanie by dostali aj českí Nemci. Laroche mienil, že ak zostanú v Čechách, nebudú mať  v budúcnosti záujem na narúšaní pokoja v štáte, v ktorom sa rozhodli ostať.³⁰ Komisia tak dosiahla zhodu v prvej záležitosti, čiže v tom, že problém českých Nemcov sa nebude riešiť zmenou administratívnej hranice Českých krajín, ale poskytnutím práva na slobodné zvolenie si štátnej príslušnosti počas určitej, presne stanovenej lehoty. O menšinovej  problematike sa teda začalo uvažovať v súvislosti s bezpečnosťou Československa a ani chvíľu sa v komisii neuvažovalo o tom, že kultivovovaní Česi by mohli v budúcnosti obmedzovať existenciu    menšinových kultúr.

Podobne komisia pristupovala aj k maďarskej otázke na Slovensku, o ktorej sa rokovalo na druhom zasadnutí - 28.2.1919.  Pripojenie Slovenska k českým krajinám sa považovalo za vec zásadnú, ktorú nikto nespochybnil. O to väčšia pozornosť sa venovala problematike československo-maďarskej hranice. Napriek tomu, že sa Československo písomnou formou v memorande o slovenskej otázke uchádzalo o maximalistickú hranicu a francúzski delegáti boli o tom informovaní,  ani raz sa o nej nerokovalo. Československá strana sa neoprela o existenciu žúp a teda ani akých-takých administratívnych hraníc, ba ani o kontinuitu slovenského osídlenia na juhu novohradskej župy. Priznala, že v okolí Miškovca a v Bukových horách je súvislé maďarské osídlenie. Predstavu o československo-maďarskej hranici prezentovali najprv delegáti USA a Veľkej Británie. Seymour zdôraznil, že v republike je už toľko cudzieho obyvateľstva, že zásadným kritériom pri stanovení južnej hranice Slovenska je obmedziť čo najväčšmi počet maďarského obyvateľstva, pravda ponechajúc Slovákom nielen vrchy, ale aj nejaké územie na úpätí, čo by umožnilo dopravné spojenie. Ďalej sa mal brať zreteľ na hospodárske potreby obyvateľstva. Navrhoval, aby Bratislava patrila Československu, ale hranica by mala potom viesť po Malom Dunaji a po Ipli a ďalej čo najtesnejšie popri etnickej hranici.  H. Nicolson z Veľkej Británie ponechával Žitný ostrov tiež Maďarsku, ale postavil sa za to, aby Československu patril aj sútok Dunaja a Váhu, teda Komárno. Po prerokovaní záležitosti v podkomisii sa 3.3.1919 vyjadril aj za pričlenenie železničného uzla nad Sátorújhelyom (Novým Mestom pod Šiatrom) k Československu.  

Talianski diplomati sa spočiatku vždy pripojili k tej navrhovanej línii, ktorá dávala ČSR najmenej územia.³¹ Takýto postoj demonštrovali od prvej Benešovej prezentácie československých nárokov; okrem koridoru  bol totiž na Benešovej sprievodnej mape zakreslený Terst a celá Istria ako súčasť Juhoslávie. Keďže si na toto územie  nárokovalo Taliansko, vyprovokovalo to protestnú návštevu talianskeho diplomata u Masaryka, ktorý sa vec pokúšal urovnať.³²  Napriek prehĺbeniu nedorozumenia, ktoré sa prejavilo v kompetenčnom spore francúzskej a talianskej vojenskej misie v ČSR, Taliansko sa v rokovaniach komisie pre československé záležitosti dokázalo správať konštruktívne a nebolo prekážkou na dosiahnutie konečného konsenzu všetkých delegácií. Najväčšie výhrady malo Taliansko k pričleneniu Podkarpatskej Rusi k Československu. Uvažovalo jednak o jej ponechaní v Maďarsku, jednak o pričlenení k Rumunsku a argumentovalo potrebou komunikácie medzi týmito dvoma krajinami a Poľskom. Zostalo však osamotené. USA a Veľká Británia argumentovali tým, že Rusíni nemajú zostať v Maďarsku, kde poznali etnický útlak a nemajú byť pričlenení ani k Rumunsku, pretože sú Slovania. Najlepšie by im bolo teda dať vlastný autonómny štát v rámci Československa, ktoré je im etnicky najpríbuznejšie. Proti zhodnému postoju Francúzska, Veľkej Británie a USA  napokon ani Taliansko oficiálne neprezentovalo výhrady a už 28.2.1919 sa dosiahla zásadná zhoda s pričlenením Podkarpatskej Rusi ako autonómneho štátu k Československu.³³

Vzhľadom na to, že Ústredná teritoriálna komisia, ktorej predsedal Tardieu, žiadala konečné správy od jednotlivých komisií do 12. marca, práca Komisie pre Československé záležitosti pokračovala rýchlo. K československo-maďarskej  hranici sa pristupovalo podľa odlišných zásad ako k Čechám, ktoré tvorili podľa Cambona základ nového štátu a ku ktorým sa  pripojí Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus. Čechy boli odjakživa česko-nemecké, zatiaľ čo Slovensko je novou krajinou a preto treba určiť jeho hranice podľa zásad, ktoré formuloval generál Le Rond:
1. Rešpektovať v čo najväčšej možnej miere národnosti a etniká.
2. Zabezpečiť hospodársky život obyvateľstva a udržanie najnevyhnutnejších komunikácií. 
3. Vyhnúť sa tomu, aby nové hranice spôsobovali lokálne trenice medzi novovzniknutými národmi.³⁴ Vzhľadom na tretiu podmienku Le Rond dokazoval, že Žitný ostrov geograficky a hospodársky patrí k regiónu na sever od Dunaja, že zásobuje najmä zeleninou a potravinami Bratislavu a Komárno, že je napokon aj v záujme maďarského obyvateľstva, ktoré tam žije, aby sa stalo súčasťou Česko-Slovenska. Určité váhanie USA, Veľkej Británie a Talianska k otázke Žitného ostrova  bolo zapríčinené aj nie celkom jasným postojom ČSR. T.G.Masaryk  pred Žitným ostrovom dával prednosť bratislavskému predmostiu a pričleneniu pravého brehu Dunaja pri jeho sútoku s Moravou, resp. neprestal uvažovať o koridore. Svedčí o tom aj skutočnosť, že niektorí delegáti v československej podkomisii  navrhovali odsunúť konečné riešenie až po stanovení rakúsko-maďarskej hranice v Burgenlande. Komisia pre česko-slovenské záležitosti s tým nesúhlasila a poverila podkomisiu, aby pozvala na svoje zasadnutie E. Beneša, ktorý mal povedať jasné slovo o česko-slovenských požiadavkách. Keďže Beneš 4. 3. 1919 presvedčivo argumentoval v prospech pripojenia Žitného ostrova a Taliansko chcelo zabrániť v prvom rade vzniku koridoru, delegáti veľmocí dosiahli konsenzus a v tomto zmysle uzavreli záležitosť v predbežnej správe komisie zo 14. marca 1919.

V otázke hraníc ČSR s Maďarskom francúzski zástupcovia občas v jednotlivostiach zdanlivo ustupovali, aby potom krok za krokom získavali súhlas delegátov ostatných veľmocí s československými nárokmi. V prospech ČSR sa napríklad vyriešila napokon aj otázka Petržalky. Ešte stále nie je celkom jasná záležitosť okolo stanovenia druhej demarkačnej čiary medzi ČSR a Maďarskom. Podľa úplného stenogramu zasadnutia sa o tejto československej požiadavke rokovalo na zasadnutí Komisie pre československé záležitosti 24. marca 1919.  Predložil jej ju maršál Foch a doložil ju listom E.Beneša a memorandom Ministerstva obrany ČSR, v ktorom žiadali, aby bola nanovo stanovená demarkačná línia a to tak, aby Československo mohlo slobodne využívať železnicu Bratislava, Štúrovo, Banréve a železnicu Košice, Alsómihaly, Satorújhely, Užhorod, Užok a medzi československými a maďarskými silami by zostala úzka neutrálna zóna. Vzhľadom na to, že uskutočnenie tejto požiadavky by sťažilo komunikáciu medzi západným a východným Maďarskom,  Foch navrhol utvorenie neutrálnych zón A a B, z ktorých by sa stiahli československé aj maďarské vojská a na ich mieste by vznikla zóna pre Medzispojeneckú komisiu železníc, ktorá by bola poverená používať železnicu Parkan-Banréve-Miškovec a ktorá by zabezpečila, aby ju mohli používať rovnako Čechoslováci ako Maďari. Väčšine delegátov sa zdalo zbytočné venovať tejto otázke pozornosť, pretože po nástupe vlády B.Kuna sa im to zdalo nerealizovateľné. Napriek tomu Fochovu požiadavku prijali a rozhodli sa ju postúpiť Najvyššej rade, aby sa podľa okolností rozhodla, čo s ňou. Rada mala zasadať v ten istý deň popoludní.³⁵ O jej stanovisku k tomuto problému sa zatiaľ nenašli nijaké dokumenty.

Posledné zasadnutie Komisie pre Československé záležitosti 5. mája l9l9 bolo opäť venované otázke Žitného ostrova, a to v súvislosti s listom generála Smutsa, ktorý hovoril, že T.G.Masaryk bol ochotný vzdať sa územia obývaného Maďarmi. Francúzski delegáti odvolajúc sa na vyjadrenia Beneša a Kramářa vyvrátili, že by išlo o vyjadrenie československej vlády a komisia potvrdila svoje pôvodné stanovisko a poslala ho zvláštnou nótou Rade ministrov zahraničných vecí Mierovej konferencie. Z hľadiska celkového prístupu víťazných veľmocí k nástupníckym štátom bola korekcia  vypracovaná už na zasadnutí Komisie pre československé záležitosti 17.3.1919, ktoré bolo venované právnym problémom.  Pod vplyvom francúzskych právnych expertov a s odvolaním sa na  precedens Poľska Komisia pre československé záležitosti súhlasila s takým riešením,  že Maďarsko sa svojho územia vzdá priamo v prospech ČSR, ktorá bude priamym signatárom mierových zmlúv.

Ako teda odpovedať na otázku formulovanú v názve tohoto stručného príspevku o mierových rokovaniach v Paríži? Bez nárokov na konečné riešenie a definitívnu odpoveď možno povedať, že hranice nových štátov v strednej Európe predstavovali naozaj veľký vedecký a politický problém. O vecnej stránke problémov strednej Európy boli delegáti a experti lepšie informovaní, ako to tvrdili odporcovia mierového usporiadania po prvej svetovej vojne a ako si to napríklad myslel aj T.G.Masaryk alebo M.Károlyi. Napriek  spontánnemu vzniku nových štátov  veľmoci chceli pristupovať k územiu bývalého Rakúsko-Uhorska ako k územiu porazeného nepriateľa  a ČSR sa musela neustále dovolávať svojho štatútu vojnového spojenca. Do 17. marca 1919 nebolo jasné, či bude priamym signatárom mierových zmlúv. Z analyzovaných dokumentov ďalej vyplýva, že v prvej fáze rokovaní, ktoré sa pôvodne chápali ako rokovania o preliminárny mier, bolo stanovenie hraníc v strednej Európe výsledkom úsilia veľmocí o vzájomný konsenzus a často boli motivované skutočným záujmom o mierové a slobodné spolužitie rovnoprávnych národov a národnostných menšín v tomto regióne.

POZNÁMKY:

²  Travaux du Comité d´Etudes. Paris, Imprimerie nationale 1918-1919, 30 fasc. en 2 volumes. Sú dostupné napríklad v Bibliotheque de l´Institut des hautes études internationales v Ženeve.

³ Archives du Ministere des affaires etrangeres Paris, Papiers d´agents-Archives privés, Tardieu 166, vol. 367 (ďalej AMAE, PA-AP).

⁴ O Benoistovi po slovensky por. BLED, J.-P.: Misia Charlesa Benoista v Rakúsko-Uhorsku (1897). In: FERENČUHOVÁ, B. (ed.): Francúzsko a stredná Európa 1867-1914. Bratislava, Academic Electronic Press 1995, s. 74-80.

⁵ BARIÉTY, J.: Le „Comité d´Etudes“ et la frontiere rhénane. In: L´établissement, p. 251-254.

 ⁶ Travaux du Comité d´Etudes. Tome 1. Alsace-Lorraine et la frontiere Nord-Est. Tome 2. Questions européennes. Belgique, Slesvig, Tchécoslovaquie, Pologne et Russie, Question Adriatique, Yougoslavie, Roumanie, Turquie d´Europe et d´Asie. Atlas établi sous la direction d´Emmanuel Martonne. Paris, Service géographique de l´Armée 1918-1919.

⁷ Travaux du Comité d´Etudes. Paris, Imprimerie nationale 1918-1919, 30 fascicules en 2 volumes.

⁹  Diskusia k referátu Recensement des populations en Autriche-Hongrie. Travaux du Comité d´Etudes, vol. 2, 10.12.1918, p. 9.

¹⁰ ANCEL, J.: Manuel géographique de politique européenne. T. 1, Europe centrale. Paris, Delagrave 1936, p. 10.

¹¹  ANCEL, J.: La géographie de la Petite Entente. Le Monde slave, 1930, t. 7, n. 6

¹²  ANCEL, J.: Les frontieres slovaques. Le Monde Slave, Nouvelle série t. 11, avril 1934, t. 47-64.

¹³  ÁDÁM, M.. (éd.): Documents diplomatiques francais sur l´histoire du bassin des Carpates 1919-1932, (ďalej DDF - BdC)  vol 1, Budapest Kiadó, p. 52-55.

 ¹⁴  Ibid., p. 55-59.

¹⁵ AMZV, PA, zv. 3, dok. 159.

¹⁶ AMZV Praha, Parížsky archív, zv. 5, dok. 407

¹⁷ DDF - BdC, vol. 1, p. 107-108

¹⁸  Pichon veľvyslancom Francúzska v Londýne, Berne, Bruseli, Ríme a Washingtone, 29.11.1918. AMAE Europe 1918-1940, Hongrie vol. 44, f. 165-167

¹⁹ Service historique de l´Armée de Terre, Paris-Vincennes, (ďalej S.H.A.T)  4N57 c/63 d/11.

²⁰ AMAE, PA-AP, Tardieu 166, vol.368, f. 51-87; tiež Bibliotheque de documentation internationale contemporaine B.D.I.C. Paris Nanterre, fonds Klotz, F 223 15/1 A Rei

²¹ DDF BdC, I, doc. 72, p. 128-129

²² AMAE, PA - AP, Tardieu 166, vol. 368, f. 13.

²³AMAE, PA-AP Tardieu 166, vol. 368, f. 7.

²⁴  Ibid., f. 3-16

²⁵ Počas návštevy ČSR v 30. rokoch Le Rond uviedol, že pôvodne sa priklonil k názoru E. Beneša a chcel pripojiť k Slovensku aj časť Novohradských vrchov a severný svah Matry a Bukových hôr. Potom však usúdil, že ani z hospodárskej stránky ani zo strategickej stránky by to pri moderných spôsoboch vedenia vojny veľa neznamenalo a názor zmenil. Por.: HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. Bratislava, Národné literárne centrum 1998, s. 216-217

²⁶ AMAE, PA-AP, Tardieu 166, vol. 367, f. 218-220, nesignovaná analýza z 29.1.1919 .

²⁷ Por. PERMAN, D.: The Shaping of Czechoslovak State. Leiden, Brill 1962, p. 123-131; HOUDEK, F.: Vznik hraníc Slovenska. Bratislava, Nákladom Prúdov 1931, s. 299; československé memorandá č. 4 - 11 vo francúzštine sa nachádzajú v AMAE, AP-PA , Tardieu  166, vol. 369, f. 1-165, francúzske résumé týchto memoránd f. 134-165

²⁸ HRONSKÝ, M.:  Boj o Slovensko a Trianon. Bratislava, Národné literárne centrum 1998, s. 212-220.

²⁹ ŠOLLE, Z.: Masaryk a Beneš ve svých dopisech z doby pařížských mírových jednání v roce 1919. Praha, Archiv AV ČR 1994

³⁰ AMAE, PA-AP, Tardieu 166, vol. 367, f. 5.

³¹ AMAE, PA-AP, Tardieu 166, vol. 367, f. 5, 13

³² ŠOLLE, Z.: c. d.,. II, Praha, Archiv AV ČR 1994, s. 185.

³³ AMAE, AP-PA, Tardieu 166, vol. 367, f. 15-17

³⁴  Ibid. f. 14

³⁵ Ibid., f. 90-91